Dúfam, že niektoré veci sa dajú vysvetliť nesprávnou metodikou, mimoriadnym geopatogénnym poľom alebo náhodným výberom šialenej vzorky... inak budem uvažovať, že ostanem v tejto ropou nedostatočne zásobenej krajine, kým ľudia nedostanú rozum, alebo aspoň kým sa Rusko nerozhodne pre vojenské manévre.
Ale dosť o všeobjímajúcich problémoch, radšej sa povznesme a poďme na správy z kultúry. Premiéra Bathory mi síce ušla, tento rok som bol totiž iba IP, chýbalo mi V. No neušlo mi niekoľko iných zaujímavých a prevažne výborných filmov.
Štvrtok začal mexickým filmom Desierto adentro (Desert within) voľne inšpirovaným životným príbehom istého filozofa Kierkegaarda, ktorý údajne odmala veril, že zomrie. Túto vieru doň vštepoval otec, príčinou bola tuším nejaká dedičná choroba, to však nie je až také podstatné. Príbeh sa odohráva v Mexiku na prelome 30. a 40. rokov ostatneho storočia, trochu zbabelý (alebo skôr zodpovedný, ako sa to vezme) muž kvôli krutej protikresťanskej vláde stratí syna, ženu a spôsobí i smrť miestneho farára. Pod tiažou vlastnej viny, po odvrhnutí vlastnou matkou i zvyškom osady sa vyberie so svojimi deťmi do púšte a snaží sa primäť boha, aby mu odpustil trest, ktorý očakáva -- totiž že všetky jeho deti umrú skôr než on. Rozhodne sa teda postaviť kostol a úzkostlivo chrániť svojho najmladšieho potomka. Svojím nekompromisným prístupom k sebe i ostantným, neustálou snahou o božie odpustenie prostredníctvom zúfalej stavby a čakania na znamenie dovedie celú svoju rodinu presne tam, kde ju mať nechcel -- do hrobu. Zachránia sa len tí, ktorí utečú (alebo žeby boli zachránení tí, ktorí umreli a život ostal za trest iba jemu?). Silný film, ktorý prechádza od protináboženského fanatizmu k tomu náboženskému, zobrazuje rozrastanie sa zla a fanatizmu vnútri človeka, ktoré sa zväčšuje ako nádor, až kým ho nepohltí úplne. (Možno tým mierne pripomína premenu hrdniu vo filme There will be blood). Zaujímavé obrazy mexickej púšte, dobré výkony hercov, film vhodný na zamyslenie, i keď niekomu sa nemusí páčiť, že náboženstvo je (niekedy) vnútornou púšťou, špeciálne ak je disinterpretované viac než obvykle :)
Nietzscheho citat na koniec vystihol cely film:
The desert grows: woe to him in whom deserts hide...
Číslo dva vo štvrtok -- Tabló -- maďarský film, ktorý bol pekne charakterizovaný režisérom na začiatku: Najprv si myslíte, že je to detektívka, potom, že je to romantický film, no ked to dopozeráte do konca, zistíte, že je to mozajka príbehov ľudí, ktorí sa navzájom poznajú. Neviem, či to neznamená to, že sa režisér nevedel rozhodnúť, ako to ukončiť, no to, konieckoncov, nie je až také podstatné. Dá sa pri tom zasmiať, občas to zahrá na xenofóbnu nôtu (bizarná spoločnosť detektívov -- adoptovaný róm, žid so slnečnými okuliarami a barový spevák -- je na to ako stvorená), trošku sa popasuje s krízou stredného veku a na záver všetko dobre dopadne. Maďarské reálie sú nám blízke, (hoci niektorí tvrdia opak) takže možno úsmev na vašej tvári chvíľu vydrží aj po filme :)
Posledný film, ktorý spomeniem dnes -- Two Deaths -- je staršia (1995) britská snímka, v ten deň mne asi najbližší film. Zaujímavo rozohraná psychologická zápletka kamarátov stretávajúcich sa po roku na nehanebne veľkej hostine v honosnej vile jedného z nich sa nielen kvôli vonku prebiehajúcej revolúcii a nemožnosti opustiť dom zmení na odhaľovanie temných stránok jednotlivých aktérov. Toho, ako klamú seba i ostatných, a čo sa nachádza v ich vnútri (väčšinou rôzne obscénnosti, ako inak). Náladou i vyhrotenosťou (žeby existencionalizmom?) to trochu pripomína rozprávanie si toho najhoršieho, čo človek vykonal z Idiota, nech je Myškinovi zem ľahká. Trošku patetické, ale keďže také ja rád, vyčítať to nemôžem. Okrem toho by možno viac peniažkov tomu filmu neuškodilo, možno by sa našli i lepší herci... inak zaujímavé...
